Je presne rok od chvíle začiatku okupácie poloostrova Krym ruskými vojskami a jeho anexie Ruskou federáciou (RF). Existuje mnoho protirečení, týkajúcich sa toho, ako hodnotiť tieto udalosti podľa medzinárodného práva. V súvislosti s týmto sme sa rozhodli citovať názor profesora Alexandra ZADOROŽNOVO, vedúceho katedry medzinárodného práva Inštitútu medzinárodných vzťahov Kyjevskej štátnej univerzity Tarasa Ševčenka, ktorý Alexander Viktorovič vyjadril na svojej osobnej stránke na Facebook.

Medzinárodné právo pozná niekoľko spôsobom právneho (a správneho) pripojenia územia:
1) zmeny vyvolané prírodnými procesmi (akcesia),
2) odovzdanie územia na základe vzájomného súhlasu štátov (cesia),
3) rozdelenie štátu na základe súhlasu subjektov, ktoré štát tvoria (v prvom rade ide nie o pripojenie teritória ale o skončenie existencie štátneho útvaru predchodcu a vzniku štátov – nástupníkov, ktorí sa stanú subjektmi medzinárodného práva),
4) zmena vlastníctva územia na základe rozhodnutia splnomocneného medzinárodného súdneho orgánu (adjudikácia),
5) získanie suverenity nad územím na základe historickej vlády nad územím,
6) realizácia medzinárodno-právneho princípu práva na sebaurčenie (secesia, odchod časti územia zo štátneho útvaru)
7) zjednotenie dvoch alebo viacerých štátov do jedného alebo začlenenie jedného štátu do druhého.

Čo sa týka Krymského polostrova, podľa oficiálnych dokumentov, napríklad “Zmluva o pripojení Krymu k Ruskej federácii” z 18.03.2014, vyhláseniu MZV RF “týkajúceho sa obvinení v porušení Budapešťského memoranda” z 01.04.2014, “Právnym východiskám pozície RF ku Krymu a Ukrajine”, vyhláseniam vedenia RF a činnostiam predstaviteľov ruskej doktríny prikladajú dôraz na údajnú “realizáciu národom Krymu práva na sebaurčenie”, v procese ktorého bol realizovaný odchod zo štátneho útvaru Ukrajiny, vytvorenie nezávislého štátu a následne vstup novo vzniknutého štátu do Ruskej federácie.
No skutočnosti týkajúce sa tejto kauzy od základu protirečia týmto argumentom, požiadavkám k právnemu základu práva na sebaurčenie vo forme secesie a princípom medzinárodne uznaných pravidiel teritoriálnej celistvosti.

V súlade s medzinárodným právom “sebaurčením národa” v nijakom prípade nemôžu byť činnosti, ktoré určia predstaviteľov “sebaurčenia” cestou pôsobenia cudzích ozbrojených síl a špeciálnych služieb. Vykreslenie procesov na Kryme, tak ako ich ukazujú ruskí predstavitelia, a teda že prebehli v dvoch etapách: v prvej – secesia a vytvorenie Republiky Krym a v druhej – prijatie tohto “štátu” do zostavy RF, nemá žiadny právny základ. “Republika Krym” nemala možnosť zvoliť nezávislú verejnú vládu, čo je jednou z bezpodmienečných požiadaviek na priznanie štátnosti.
O deficite zámeru vytvoriť štátnu suverenitu svedčia aj samotné vyhlásenia Deklarácie o nezávislosti Krymu a prakticky súčasné vykonanie “referenda” 16.03.2014 a vyhlásenie jeho výsledkov 17.03.2014, prijatie rozhodnutia Štátnou dumou RF o pripojení polostrova k RF z 18.03.2014 a úplné podriadenie vlády Krymu silovým štruktúram ruskej federácie. Preto “Republika Krym” nemohla byť v súlade ani s jednou s medzinárodno-právnych požiadaviek na uznanie vzniku štátu i keby sa počítalo so širším pohľadom.
Rovnako chýbali i akékoľvek presné okolnosti, s ktorými medzinárodné právo počíta v prípade secesie (hrubé a masové porušovanie ľudských práv, agresia štátu voči časti národa, nehovoriac o iných podmienkach – prítomnosť nejakého národa na danom území, teda národa ako subjektu sebaurčenia, nemožnosť “vnútorného sebaurčenia” a faktické uznanie štátu svetovým spoločenstvom.
Medzinárodno-právna analýza udalostí roku 2014 na Kryme ukazuje, že Ruská federácia nedostala právo nad suverenitou poloostrova v súlade niektorým s medzinárodne uznaným spôsobom pričlenenia územia. Naopak, bola vykonaná vojenská okupácia a anexia Krymu. Pritom boli RF narušené všetky záväzky, ktoré majú štáty, ktoré sa riadia princípmi teritoriálnej celistvosti a tiež jej záväzky, ktoré jej vyplývajú z medzinárodných zmlúv, napr. Štatút OSN, Helsinský záverečný akt Konferencie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, čl. 5 Zmluvy o vytvorení Spoločenstva nezávislých štátov (1991), bod. 2 Budapešťského memoranda o zárukách bezpečnosti v súvislosti s pripojením Ukrajiny k Zmluve o nešírení jadrových zbraní (1994), čl. 2 Zmluvy o priateľstve, spolupráci a partnerstve medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou (1997), Zmluva o ukrajinsko – ruskej štátnej hranici (2003).